Minútka druhá čatajská – „Šak sa neondzyte“

„šak sa neondzyte“ – po čatajsky sa číta trvdo „neondzyte“ a znamená to „veď sa neokúňajte“ alebo nehanbite sa

Zamyslenie : Vajce alebo sliepka?

Včera mňa oslovil administrátor z cataj.eu a poprosil o príspevok, ktorý bude uverejnený v nedeľu. Mal to byť článok optimistický, dobre naladený, ktorý spríjemní nedeľné poobedie. Ostal som prekvapený a začal som uvažovať čo by mohlo návštevníka čatajskej stránky zaujímať a nad čím by sa mohol v nedeľu poobede pri kávičke zamyslieť.

Pravdu povediac nič ma nenapadlo a až dnes doobeda pri rozvoniavajúcej slepačej polievke z domáceho chovu som si uvedomil, že sa dá napísať „story“ o sliepke v kastróli.

  Ako sa poďakovať tej biednej sliepke nemajúcej meno a pomaly neviem z akého slepačieho plemena pochádzajúcej, ktorá nám priniesla toľko úžitku a ešte prinesie, keď sa dovarí v kastróli?

  Veď to bolo pred tromi-štyrmi rokmi jednodňové kuriatko kúpené kdesi pri Piešťanoch. Malo obrovské šťastie, že nedopadlo podobne ako mnoho kuriatok dovezených a kúpených v ten istý deň o pár mesiacov neskoršie na ktoré si nikto z našej početnej domácnosti už nikdy nespomenie a dávno všetci zabudli ako chutili.

  Táto naša stará sliepka v kastróli mala vcelku pekný slepačí život, vyrástla z nej deva súca na vydaj a kohút, ktorý dennodenne včasráno na moje zdesenie kikiríkal ju často naháňal po dvore a aj dohonil k radosti oboch naháňajúcich sa. Ja som nemal tú silu a hoci sa mi páčila jej červenohnedá farba, radšej som každý večer prišiel potichúčky do hniezda a zobral vajce, vždy ich bolo viac, nevediac, ktoré je od nej. Boli všetky ako by ich jedna mater mala. Našťastie som nikdy nemusel nikomu (ani vlastnej manželke) ukázať, ktoré je od ktorej sliepky, alebo povedať konkrétnu činiteľku slepačieho zneseného vajca.

  Vôbec mi nevadila moja nevedomosť a tých vajec poviem Vám, bolo neúrekom. Bol to taký normálny kolobeh dedinského sedliackeho života. Bolo to radosti, bolo to veselosti. Také dlhodobé vaječné hody.

Všetko pekné má vždy aj „ale“. Problém nastal, keď som kdesi, len tak naverímboha zabruslil na dajakú čudesnú chovateľskú slepičiarsku stránku. Tam mi dáky mudrák tlačil do hlavy kaleráby. A do tej mojej hlavy sa toho veru veľa zmestí, lebo sa mi zdá, že kadesi z nej fučí tak, že si myslím, že mám v nej prievan horší ako v peňaženke.

Že vraj sliepka po dvoch rokoch nosenia vajec (neviem čo to je, lebo mne sliepka vajce znášala) nemá dobrú výdatnosť a treba ju … Radšej to ani nespomeniem, je nedeľa a ja si nebudem kaziť deň. V nedeľu sa rátajú len dobré slová.

  Takže som tej sliepke daroval z dobroty môjho srdca ešte pár naozaj pekných a dlhých dní, skôr mesiacov, nespočet ďalších nanosených vajec podľa toho mudráka, čo mi spôsobil problém.

Pretieklo veľa vody Vištuckým potokom v Čataji a ja dnes cítim slepačiu polievku variacu sa v kuchyni a rozvoniavajúcu po celom našom sedliackom dome v Čataji. Takže ďakujem Ti sliepka naša bezmenná za všetko dobré, čo si pre našu rodinu urobila.

  Možno aj takýto malý príbeh človeka posunie vpred a uvedomí si, že z malých, nenápadných maličkostí patriacich k životu môže byť veľký úžitok. A je radosť opísať niečo tak lahodné a žalúdok povzbudzujúce v nedeľné slnečné doobedie. Je to článok založený na jednoduchej, normálnej realite života a ja týmito slovami chcem Vás, čitateľov „Čatajskej minútky“ povzbudiť k napísaniu vášho článku.

Keď som ja dokázal navariť polievku/článok z ničoho, tak to stopercentne dokážete aj Vy.