Čatajské fašiangy v roku 2025

Každé ráno vyjde slnko, hoci sa nám veľakrát ukryje za zamračenou oblohou. Fašiangy nám však vždy ukážu, že sa zima podeje kadeľahšie. Jednoducho nastane asi najkrajšie obdobie roka – jar. Tentokrát to bolo v sobotu 1. marca.

V našom Čataji sa nikto z organizátorov tradičnej celodennej fašiangovej zábavy (ak to tak môžeme nazvať) nezamýšlaľ nad tým, že sa akcia konať nebude. Je to prvé významné spoločenské konanie v obci, ktorých je aj tak žalostne málo.

Štvrtkový celodenný dážď síce vzbudil obavy, ale sobotné ráno ukázalo dobrú náladu.

Sobote predchádzali dlhé prípravy, včetne organizácie, nacvičovania vystúpenia folklórnej skupiny s ľudovou hudbou, príprava oblečenia (úpravy, opravy, šitie, žehlenie a iné náležitosti) bez ohľadu na čas, ktorý bol tomu venovaný. Toto nie je navonok viditeľné a ani docenené.

  Sprievod skoro celou dedinou začal o desiatej doobeda v Kandiách, pokračoval po Hlavnej ulici, aby následne prešiel polovicou Domoviny, prebudil k životu aj obyvateľov čatajských nových ulíc. Popri futbalovom ihrisku sa vrátil na Novú dobu aby dokončil svoju púť znovu na Domovine (dnes Záhradná ulica).

  Bolo evidentné, že tentokrát sa sprievodu zúčastnilo asi najviac ľudí počas obnovenej tradície spred niekoľkých rokov.

  Deti, dievčatá a ženy boli oblečené v čatajskom evanjelickom kroji, niektoré mali trnavský kroj. Videli sme aj cigánky, kováča, pastiera, dokonca aj neživého koňa. Miloš K. pri bráne svojho domu si zaspomínal na svoje mladé časy: „Ked sme my chodzili na fašangy tak Macej (bývalý krčmár) robil kona. Nezvládol množstvo taliánu. Vedla cintera bol hlboký járek a on do neho aj s konom spadól. Nevedzeli sme ho z jarku vytáhnut.“ Je dobré, že čatajčina ešte stále žije napriek výučbe slovenského spisovného jazyka.

  Dnešní fašiangisti už odolávajú obrovskej ponuke ponúkaného pitia, jednohubiek, koláčov, alebo págáčkov. Počas sprievodu skoro celou dedinou čatajania ich v niektorých domoch privítajú a ponúknu výrobkami svojej domácnosti. Celá skupina sa im za to odvďačí spevom a tancom. A vždy zaznie slovo : „Ďakujeme!“

  Svoju pohostinnosť neponúkne každý dom v dedine, niektoré ostávajú zatvorené bez povšimnutia domácich už dlhé roky. Nie každý vníma dlhoročnú tradíciu ako súčasť svojho dedinského života.

  Je to dôsledok doby v ktorej žijeme.

  S plnou vážnosťou však sa dá tvrdiť, že ten, ktorý otvoril svoj dom a ponúkol nezištne svoju pohostinnosť, zažil atmosféru dobrej nálady, spolupatričnosti a prehodil zopár dobrosrdečných slov. Jednoducho dobrý vzájomný pocit s úsmevom na tvári a duši.To je skrytý význam fašiangov v dedine a možno nie je nemysliteľné, že otvorených domov bude časom pribúdať a tá obrovská nevšímavosť a hranie sa na vlastnom časom ustúpi.

  Práskanie bičom, hudba a spev znejúci dedinou, dokonca aj vrzgot dreveného vozíka utíchol niečo pred treťou poobede. Skončil sa sprievod.

Čatajské fašiangy majú aj druhé dejstvo. To začína o 19.00 hodine. Miesto pokračovania je čatajský kultúrny dom. Bar je ako vždy dobre zabezpečený potrebným materiálom. Niektorí návštevníci si napriek tomu prinášajú tajne svoje vlastné zásoby z domu. Kvôli okamžitému nápadu s prekvapením nechýba ani vychýrený čatajský talián (rozumej víno) od Mira Ch. Kedysi ho pila celá dedina, chlapi „bez taliánu“ nemohli žiť čo i len jeden deň. Samozrejme poznáme a pamätáme si aj pijanské osudy tých, ktorí pili jedným dúškom z horčičáku a ktorých ten krvavočervený mok dostal dva metre pod zem.

  Kultúrny dom ako vždy aj tentokrát bol preplnený tesne po 19-tej a niekoľko neskorších príchodzích márne hľadalo miesto. Už tesne pred ôsmou pomaly nebolo počuť vlastné slovo. Všetci naraz sa chceli porozprávať a človek žasol nad touto skutočnosťou. Hlasitosť vravy nadobúdala stále väčšiu intenzitu, pri bare stál dlhý rad (akoby všetko bolo zadarmo) a vyzeralo to, že rad nemá konca kraja.

  Napokon po vynútenom posune začiatku „Začiatok“ nastal. Lenže s obrovským problémom. Jednoducho zlyhala technika a všetci prítomní (cca 250 ľudí) zažívali zvukové hlasné šoky pri márnej snahe konferenciérov Drahoša a Hany začať slávnostný večer a zachrániť situáciu. To sa nemalo ako podariť, lebo vždy po niekoľkých slovách nastal silný šum aparatúry.

  Zrejme sa frekvencia bezdrátových mikrofónov samovoľne preladila, čo spôsobovalo ohlušujúci šum (ako keď sa ladí rádio). Po márnej snahe odstrániť poruchu nastala zmena programu. Vystúpil folklórny súbor Trnavček so svojím programom. Mládežníci v teenegerskom veku, (niektorí ešte naozaj sú deti) vedia tancovať a spievať dokonale. Mnohým sa vystúpenie páčilo, čo odmenili aj búrlivým potleskom.

  Lenže …. Áno ostalo tu slovo „Lenže“. Vystupovať pred včelím úľom (a to ešte je pekné konštatovanie), skôr krčmovou IV. cenovou je naozaj náročné a nepočuť ľudovú hudbu sprevádzajúcu tancujúcich a spievajúcich mládežníkov je trápna vec. Boli takí, ktorí sa snažili svojou rečou počas vystúpenia prehlušiť účinkujúcich. Ak to nazvať? Ignorancia, nezáujem, hľadím iba sám na seba?.

  Podobná vec bola aj pri ľudovej hudbe Sirka Cuvée Ensemble. Evidentne dobrí hudobníci hrajú ale dav si ich nevšíma, ľudia sa rozprávajú navzájom a jednotlivci sa snažia prekričať všeobecný hluk kulturáku. Kto a koľko rozumel a čo počul je naozaj diskutabilné. Kedysi boli na takýchto akciách kolá, keď sa hralo a kolá, keď sa rozprávalo.

  No a tu nastáva otázka. Má vôbec cenu pozývať folklórny súbor a ľudovú hudbu na akciu, kde aj tak každý chce len rozprávať? Má cenu míňať finančné prostriedky na kultúrny program, ktorý evidentne viac ako polovicu ľudí nezaujíma? Ak by sa niekto opýtal na dojem mladých účinkujúcich z vystúpenia, asi by bol nemilo prekvapený. Tancovať a pritom spievať je veľmi náročné. Kedysi tak vystupovala aj čatajská folklórna skupina. A popritom ešte vidieť a počuť, ako to väčšinu prítomných nebaví a krvopotne sa mnohí z nich tlačia pri bare!

Samozrejme hlavný bod programu prišiel po úvodnej šlamastike. Martin P. dopratal náhradný mixážny stôl a konečne začala akcia v podobe, akú mala mať už dávno predtým.

  Zopakoval sa úvodný predslov v skrátenej podobe, folklórny čatajský súbor Tulipán sa medzitým pripravil pri vchodových dverách. Ocenenie dostala ľudová hudba Farkašovci (pokračovatelia starých cigánskych čatajských hudieb , kedysi boli v dedine tri).

  Práskanie biča pastiera Milana M. v gazdovskom odeve nikoho nenechalo na pochybách, že vystúpenie Tulipánu začína. Znejú prvé tóny piesne „Fašiangy, Turice….“ Čatajské fašiangy, tanec a scénka v trvaní asi 10 minút tentokrát skončili počas burácajúceho potlesku prítomných. Speváci s ľudovou hudbou na pódiu podali znovu výborný výkon a predstavila sa znovu aj tanečná časť FS Tulipán v novej zostave tanečníkov, ale dúfajme, že tentokrát začiatočnícky elán nevyprchá a súbor bude pokračovať aj v silnejšej zostave.

  Počas vystúpenia stíchol bzučiaci včelí úľ a stíchla aj štvrtá krčmová cenovka.

Paráda, takto má vyzerať súboj účinkujúci – divák. Vzájomná úcta a možno pokora voči účinkujúcim?

Po vystúpení nastal čas na občerstvenie a pokračovanie rozbehnutej debaty prítomných. Ani slabo počuteľná hudobná produkcia Sirka Cuvée Ensemble nevyrušovala veľkou mierou baviaci sa dav. Hoci…. Nakoniec sa pár odvážlivcov pustilo do tanca, kde svojim tanečným pohybom vytlačili do strán pobehujúce a naháňajúce sa deti, ktorým predtým patril tanečný parket.

  Niekedy tancujúci pár tancoval na známu ľudovú melódiu zrejme iba podľa intuície, ale niektorí sa celkom bavili a aj spotili. Stále ťažší a teplejší vzduch spôsobil aj výhovorky o červenajúcich sa nosoch a tvárach najviac občerstvovaných pri bare. Radmo podotknúť, že všetko bolo s kostolným poriadkom a len tí čo nepili alebo nemohli piť l závideli tým, ktorí dosiahli červenú farbu tváre.

No a nakoniec po dlhej dobe čakania spôsobenej zrejme dlhým radom kúpujúcich barových zákazníkov sa priniesli „máry“. Snáď sa bude nedajbože pochovávať basa?

Bolo to naozaj tak, basa nemá inú možnosť. Nevie sa brániť a tak mnohopočetný dav odetý v rôznom oblečení so svojím niekoľko rokov známym ceremoniálom basu priniesol. Oplakal, poplakal, okecal, pokecal, pohanil, pochválil. Boli sme svedkami emočných výlevov stojaceho zhromaždenia.

Počuli sme a videli ťažko skúšaný čatajský ľud ako oplakáva bezmocnú basu.Ako už všetci dobre tušili, milú basu schytilo zopár šarvancov a odnieslo ju kto ho vie kam. Dúfajme, že zanedlho príde naladená, opravená zručným basmajstrom, aby nevrźgala (rozumej nehrala) ako divá bútľavá vŕba po silnom daždi (voľne citovaná reč najlepšieho basistu miestnej kapely).

Basa zmizla a zmizli aj čatajské fašiangy.

  Je super, že niečo také sa v Čataji každý rok udeje. Je dobré, že môžeme poďakovať tým, ktorí čo i v najmenšej miere sa dokážu obetovať a svoju energiu dajú v prospech zachovania tradičného zvyku.

  Na druhej strane je tu veľa možností na zlepšenie a tento rok sa znovu všetko naplno odhalilo. Nie je možné amatérsky pristupovať k akcii, ktorá pokračuje pravidelne v kultúrnom dome. Technická chyba sa môže vždy objaviť, tam nikto nie pán. Zabezpečiť naozajstné ozvučenie sály, kde je asi 250 ľudí však dokáže iba firma, ktorá má na to vybavenie. Nie je mysliteľné, aby zvuková aparatúra ľudovej hudby o výkone zopár wattow dokázala prehlušiť debatujúci (kričiaci) dav.

  So zvýšenými nákladmi na zvukovú aparatúru a samozrejme s tým spojené svetelné efekty sa natíska otázka vstupu do kultúrneho domu zadarmo. Bez vyberania vstupného to jednoducho nepôjde.

Konečne by malo skončiť amatérske poriadanie „ľudovej zabávy“ a mal by nastať posun v kvalite. Nie je všetko len o množstve prišlých hostí divákov/ a vcelku samovoľnej a neregulovanej zábavy. Zvýšenie vizuálnej úrovne a zlepšenie technického zabezpečenia celého večera určite diváci (prítomní) ocenia. Fašiangy by sa mohli stať jednou z najlepších akcií v Čataji. Všetky predpoklady podujatia sú splnené. Pravidelne na akciu chodí tretina dediny a dopad projektu by bol omnoho významnejší.

Ľudová hudba Farkašovci (hrajú v trojici, husle, harmonika. basa) nutne potrebuje svoje vlastné technické zabezpečenie. Je čudné, že nikto si z folklórneho súboru túto vec nevšíma, hoci finančné prostriedky by sa určite našli. Chlapci hrajú dlhé roky pre folkloristov a ak chce súbor napredovať musí túto záležitosť vyriešiť (už dnes bolo neskoro).

  Samozrejme očakávame následne aj posun pestrosti programu čatajských folkloristov, ktorí nás najviac zaujímajú. Napriek tomu, že sú známe všetky skutočnosti s ktorými Tulipán bojuje, bolo by naozaj vhodné posunúť sa ďalej .Už po niekoľkýkrát tancovať vždy to isté je dobré, ale nie je obdivuhodné. Pritom rôzne archívne záznamy, alebo písomnosti poskytujú množstvo zabudnutých tancov a scénok. Vzhľadom na to, že organizačne sa súbor zmenil bude treba popracovať na vyššej kvalite Tulipánu. Práca to bude ťažká, ale verme, že úspešná.

S tým súvisí aj úprava vlasov a úprava oblečenia krojovaných tanečníkov a speváckeho zboru. Čatajský kroj má viacero dôležitých elementov, ktoré treba pri obliekaní dodržať. Absolútne neupravené hlavy dievčat kazia celkový dojem z nášho kroja . Dlhé vlasy tanečníčok sú priamo vhodné na tradičný účes “na zahrádku “, čo znamená dva zapletené vrkoče otočené okolo hlavy a ozdobené obtočenými stuhami.

Takto upravené hlavy mali predchádzajúce generácie tanečníčok a považovali to za normálne. Používanie sponiek na povypínanie krátkych vlasov bola bežná realita úpravy pred vystúpením. Dajú sa aj schovať vlasy pod čepiec. Na zosúladenie dlžky sukne a zástery /zástera nemá byť kratšia ako sukňa/ sa používali zatváracie šlendlíky, ktoré aj pri tanci držali pevne a zabezpečili túto požiadavku. Ani jedna z tanečníčok nemala správne zásteru uviazanú. Stužky držiace zásteru majú byť vzadu na páse položené jedna na druhej, nie rôzne prekrížené. Muži by sa mali dohodnúť,či budú mať košele zasunuté do nohavíc alebo ich budú mať vysunuté. Zle to vyzerá, ak je to nejednotné. Rozhodne by mala kvalita prevyšovať kvantitu. Ak sa súbor chce posunúť do sveta, úprava je prvá podmienka dobrého dojmu. Vždy treba v čo najväčšej miere zachovať originál.

Držíme palce folkloristom, aby sa im splnili ich plány . Kritika vyjadrená v tomto článku nech ich posunie kvalitatívne ďalej, aby šírili dobré meno Čataja .