Storočnica

Keď pred sto rokmi čatajskí mládenci a devy v neveľkom počte vycestovali vlakom do pár desiatok kilometrov vzdialených Piešťan nikto z nich nevedel, akú úžasnú tradíciu založia. Samozrejme, že to nebola náhoda, ale pozvanie Imricha Wintera, ktorý v tej dobe sa aktívne zapájal do kultúrneho života v Piešťanoch. Bratia Winterovci na základe prvých Národopisných slávností v Martine organizovaných Karlom Plickom v roku 1925 sa rozhodli usporiadať podobné slávnosti aj v Piešťanoch.

Skromný plagátik moravského maliara Jožka Úprku s tančiacou ženou vôbec nenasvedčoval, že Čataj sa o sto rokov, v roku 2026 dožije storočnice a bude oslavovať činnosť Folklórneho súboru z Čataja.

Joža Úprka dal síce na svoj plagátik 25% zľavu na vlak a sľubil bronzovú plaketku, ale na to najpodstatnejšie zabudol. Pýtate sa čo to bolo? No predsa počasie!

Vôbec nemal šancu a ani nechcel znázorniť obrovský, hustý dážď, ktorý sa spustil 1.augusta 1926 po začatí programu dediny Čičmany v piešťanskom parku.

Ako rýchlo trielili všetci krojovaní účinkujúci, hlavne tí naši, v červených krojoch s husto vyšívanými rukávcami do neďalekého Kursasalónu (na mapke ako Kúpeľná dvorana) už sa dnes nikto nedozvie. Možno by sa dalo povedať: „že až sa prášilo“, ale v tom daždi by to asi pravda nebola. Nikto z nás doteraz nevie, či niekto z našich folkloristov si doniesol domov tú sľúbenú bronzovú plaketku.

Osláv v Čataji rôzneho významu v rôznych obdobiach na miestnej úrovni už bolo habadej a dnes ich nemá cenu uvádzať. Vieme o nich, možno si ich pripomenieme inokedy…

Naša dedina Čataj, na ktorú môžeme byť právom hrdí z historického hľadiska spolu s Veľkým Grobom je výnimočná svojím evanjelickým krojom, ornamentom, výšivkami, ohniskami a maľbami na stenách domov najmä v interiéroch starých sedliackych domov. Čatajské kroje sa zachovali v rodinných zbierkach a väčšinou ženy ich strážia ako oko v hlave. Mužských krojov je dnes v Čataji veľmi málo. Ešte menej je maľovaných ornamentov na stenách, alebo maľované ohniská. Iba jeden ornament je starší a má skoro sto rokov, bol namaľovaný zrejme v roku 1928. Bol objavený a reštaurovaný iba nedávno v Dolnej škole.

Obec Čataj, bola už na začiatku 20. storočia často spomínaná v rôznych publikáciách, alebo novinových výtlačkoch ako miesto vhodné na turizmus a čatajskí dedinčania radi návštevníkov prijímali.

Z dnešného pohľadu dedina nemala takú rozlohu ako teraz. Zastavaná bola hlavne hlavná ulica od rímskokatolíckeho kostola Sv.Margity až po poslené domy za evanjelickou Dolnou školou. Zopár domov bolo postavených za zatáčkou na Veľký Grob. Na hornom konci vedľa potoka boli postavené domy, ktoré patrili do miestnej časti nazývanej Kandie.

Hlavná ulica bola kedysi obývaná prevažne evanjelikmi a Kandie, alebo Horný koniec katolíkmi.

Z dôsledku historického vývinu obyvateľstva bol Čataj prevažne spravovaný richtármi a miestnym zastupiteľstvom zložených z evanjelikov, ktoré bolo niekedy doplnené katolíkmi. Nikdy však sa v archívoch, ktoré sú dnes dostupné nespomína ani náznak, že by sa týmto rozložením pomeru v rámci náboženstva čosi zásadné udialo.

Piešťany 1.august 1926.

V roku 1926 sa jednoducho Čatajania zapísali do neexistujúceho „zoznamu“ slovenských Folklórnych skupín a dobyli Piešťany. V kúpeľnom meste Piešťany následne súbor vystupoval viackrát a vždy s veľkou slávou sa vrátil do rodnej obce. Škoda, že sme to nevideli, ale živo si to skúste predstaviť.

V piešťanskom Kursasalone (dnes Balneologické múzeum – odporúčame na návštevu a spomienku na tých našich…) – dychovka z Vajnor a tancujúce páry z Čataja. Zopár minút, zopár opakovačiek, potlesk a koniec – finito. Čo? Práve naopak:

ZAČIATOK.

Ak preskočíme 12 rokov a dostaneme sa do Turčianskeho Svätého Martina na otvorenie druhej časti Slovenského národného múzea v roku 1938, urobíme dobre. V Čataji už v tej dobe to žilo pestrým životom. Objavovali sa nové organizácie, pribúdali krčmy, obchody.

Ale čo je treba pripomenúť je fakt, že už sa o nás vedelo aj široko ďaleko. Nie že by to tak nebolo aj predtým (viz turistické brožúrky), ale predsa len sa dialo čosi nezvyčajné. Veľkou zásluhou Adely Andorovej sa Čataj stal po, alebo pred Čičmanmi druhou a jedinou obcou, ktorá mala v novopostavenej časti martinského múzea „Čatajskú izbu“. Bol tam nábytok z Čataja, maľby na stenách a maľované ohnisko. Vychýrené čatajské maliarky namaľovali krásne ohnisko s čatajským ornamentom.. Július Rajček osobne odniesol veľkogrobsko-čatajský evanlický kroj do múzea a Adela posielala poštou časti kroja, alebo vlakom nábytok.

Na veľkú slávnosť, otvorenie múzea – bola pozvaná aj Folklórna skupina z Čataja. Po dohovore Vojtecha Brinzu, ktorý bol vtedy vedúcim súboru s vedením martinského múzea odcestovalo 20 členov vlakom do Martina. S nacvičeným programom, ktorý už niesol meno „Čatajská beseda“ vystúpili 1.júla 1938 na Jubilejných národopisných slávnostiach. Tentokrát s hudobným doprovodom Jána Brinzu na heligonke, syna maliarky Katarína Brinzovej, ktorá nakreslila čatajské ornamenty na steny „Čatajskej izby“. Dnes izbu už tam nenájdete, maľby na stenách spustošil čas a celá čatajská expozícia skončila v depozite. Okrem kroja.

A čuduj sa svete, slávnosť to bola veľkolepá, otvorenie izby famózne, ale…

Vždy sa nájde nejaké ale…

 Skrátka a jasne – znovu počas vystúpenia folklórnych skupín silno pršalo. Nevieme presne kedy sa to stalo, v ktorú hodinu to bolo, ale akoby Čatajský folkórny súbor nosil silné lejaky tam, kam príde vystúpiť so svojimi tancami na výnimočné udalosti.

A pritom u nás obyčajne neprší, hoci všade naokolo si treba obúvať gumáky, veď to poznáme.

Napriek dažďu , „tí naši“ dobyli Turčiansky Svätý Martin na folklórnej a muzeálnej úrovni na mnoho rokov dopredu. V depozite martinského múzea sú naše čatajské výšivky, časti oblečenia zásluhou Adely Andorovej a iných občanov Čataja, napríklad richtárska feruľa. Sú tam pokladom. Buďme na to hrdí, je to naše -čatajské,

Po veľkom požiari, ktorý vypukol 6. októbra 1999 v martinskom múzeu sa však náš čatajský evanjelický svadobný kroj zničil a torzo je vystavené v súčasnej expozícii. Rukávce sú značne poškodené a zástera nevesty je uložená v depozite s upozornením „nedotýkať sa“. Vôbec to tam nekorešponduje s krásou nášho čatajského kroja a určite sa pokúsime vzniknutú situáciu časom vyriešiť a prezentovať náš kroj znovu ako výnimočný originál a unikát, ktorý na Slovensku je jedným z najkrajších.

Kto má rád z mladých históriu, alebo je skôr narodený nech si pripomenie roky veľkých zmien na Slovensku v rámci politických režimov. V tomto článku sa tomu nechceme venovať. Od Turčianskeho Svätého Martina v roku 1938 preskočíme celé generačné obdobie. Iba pripomenieme : Druhá svetová vojna, rok 1948, rok 1968, rok 1989.

Píše sa rok 2026.

Folkórny súbor z Čataja prešiel veľmi dlhú cestu od 1. augusta 1926. Jeho prvými členmi boli pôvodne evanjelici, ktorí sa organizovali najmä na základe aktívnej folkloristickej činnosti v rodinách Ižových, Kanišových a Brinzových. Prvé tanečné programy sa vyvinuli z bežných tancov, ktoré sa tancovali na svadbách a miestnych zábavách v Čataji.

Mená a počet všetkých členov Folklórneho súboru z Čataja nikto nevie a dnes nespočíta. Sto rokov je dlhá doba, ale jedno je isté. Na základe nápadu Karela Plicku tesne po jeho príchode na Slovensko v roku 1923 sa aj v Čataji rozbehlo jedno úžasné divadlo, ktoré spojilo celé generácie Čatajanov, bez rozdielu náboženstva (evanjelici/katolíci) politického zmýšľania a čo ešte všetkého nevieme a netušíme.

Kto sa dnes zamýšľa nad tanečníkmi súčasného čatajského folklórneho súboru z tohto hľadiska robí chybu .

Dňa 16. mája 2026 bola pripravená oslava „100 rokov od prvého vystúpenia Folklórnej skupiny z Čataja v roku 1926“. Celú akciu organizovali členovia FS Tulipán s finančnou podporou Obecného úradu v Čataji a ostatnými sponzormi.

Sobotnej paráde predbiehala Výstava fotografií pripravená Občianskym združením Dolná škola Čataj vo svojom areáli v Dolnej škole. V evanjelickej Dolnej škole sa školopovinné deti dennodenne stretávali, učili sa prvé tance a piesne z čatajského prostredia. Učitelia vyučujúci v Dolnej škole boli často hnacím motorom činnosti Folklórnej skupiny z Čataja.

Dňa 10.mája 2026, bola slávnostne otvorená výstavy fotografií zobrazených vo veľkom formáte s prednáškou etnologičky prof. PhDr. Zuzany Beňuškovej CSc. – “ Religiozita a medzikonfesionálne vzťahy v Čataji“ Práve prednáška o spoločnom nažívaní Čatajanov v rôznych spoločenských rovinách bola ukážkou spájania sa aj v rámci účinkovania vo folklórnom súbore. Hoci Čatajania, ktorí sú skôr narodení a žijú v Čataji od svojho detstva sa veľa nového nedozvedeli, prednáška splnila účel. Znovu sme si zopakovali, alebo pripomenuli spoločné, priateľské nažívanie občanov Čataja vo všetkých sférach spoločenského života. A ak sa aj nájde zopár výnimiek – nech to väčšinu z nás netrápi.

Sobota 16. máj 2026

Slávnostný program osláv začal v Čataji v sobotu doobeda 16.mája 2026 v Dolnej Škole. Na pripravenom pódiu na dvore školy s poslednou veľkou drevenou sedliackou šopou v Čataji v pozadí, ktorá má už desiatky rokov od „narodenia“. Možno aj tá šopa, ktorá sa drží v stojacom stave na tomto svete už iba z posledných síl by stála za záchranu. Tak sa tu kedysi žilo. Veľká šopa znamenala miesto pre uloženie veľkej úrody, množstvo sena, slamy pre dobytok. Bolo to aj miesto pre hry detí, alebo aj iné radosti zaľúbených … Bude škoda ak už tu nebude.

Úvodné slová konferencierov vzdali hold prvým členom folklórneho súboru, miestu vzniku a boli pekným začiatkom celého programu. Hudobné vystúpenia detí so starými čatajskými piesňami a následne mnohopočetný spevácky zbor zložený zo starých členov Folklórnej skupiny z Čataja oživili takmer posvätnú pôdu čatajskej starej školy, ktorá dala život aj súčasnému folklórnemu súboru Tulipán.

Po úvodnom programe, ktorý trval približne hodinu a mnohí prítomní si zároveň pozreli aj výstavu fotografií a reštaurovaný maľovaný ornament v spoločenskej miestnosti Veľkej triedy sa pred budovou zorganizoval krojovaný sprievod. V ňom boli aj ostatní občania, ktorí už kroje nemajú, ale predsa len prišli do školy. Krojovaný sprievod prešiel Hlavnou ulicou a zhromaždil sa pri Kultúrnom dome.

Čataj, Cífer, Šenkvice, Blatné, Ploče. Každý v sprievode, ktorý bol oblečený v kroji , alebo národnej nošnji (ako chorváti hovoria) niesol v srdci odkaz dávnej doby, ktorú si tak radi pripomíname. Hoci oblečenie svojím vzhľadom ľudí odlišuje boli všetci kráčajúci ľudia v sprievode symbolicky jeden celok, jedna duša – proste nádhera.

Pred Obecným úradom, alebo pred Kultúrnym domom už boli pripravené stánky s občerstvením, remeselníci s doma vyrobenými produktmi a dielňa s čatajskými ornamentami. Na účinkujúcich čakalo veľké pódium. Piekla sa cigánska a iné dobroty, čapované pivo a kofola netiekli potokom kvôli chladnému počasiu. Domáci producenti vína však slávili úspech. V neskorých nočných hodinách, ďaleko po polnoci už nebolo víno k „máni“. Príčina? 1,:Bolo fakt tak dobré, že sa pilo hlava/nehlava. 2.“ Vyrobili ho málo pre smädných vínných konzumentov. Odpoveď? Dajme si radšej prvú možnosť.

V tomto bode vhodne premostíme na významnú udalosť, ktorá nás čaká 23.mája 2026. Ako všetci viete, v Čataji sa koná miestne referendum. Prosíme o Vašu účasť na ňom. Nikomu nehovoríme ako má hlasovať, ale jednoducho povedané : „Každý hlas je dôležitý“.

Na každom hlase záleží kvôli platnosti referenda. Musí byť viac ako 50% účasť oprávnených voličov. Bez tejto podmienky je všetka snaha organizátorov petície, Obecného úradu a miestneho zastupiteľstva zbytočná. Budú vyhodené finančné prostriedky takpovediac von oknom a čas potrebný na organizáciu referenda len márnou snahou. A to len kvôli nechuti prejsť zopár metrov do volebnej miestnosti z ktorejkoľvek čatajskej ulice a vhodenie hlasovacieho lístka, správne vyplneného do hlasovacej urny?

Prosíme Vás, zúčastnite sa referenda 23.5.2026.

Dlhé mesiace príprav organizátorov akcie, množstvo telefonátov a rôznych vybavovačiek pri tak mohutnej akcii, ktorá v Čataji dlho nebola boli určite vyčerpávajúce. Ak k tomu prirátame predpoveď počasia, ktorá neveštila nič dobré, bol sobotný deň predurčený na množstvo problémov. Všetko sa nakoniec zúžilo do bojazlivého pohľadu na zamračenú oblohu. Každý z nás tušil, skôr vedel, čo nastane. Bude pršať. Otázka bola : „Kedy?“

Na pripravenom pódiu pred nedávno odhaleným pomníkom „Tulipán“, ktorý je vyrobený z jedného kusu orechového kmeňa pokračovala druhá časť programu. Folklórny súbor Cífer sa prezentoval ešte za pomerne dobrého počasia.

Základným stavebným prvkom čatajských folkloristov bola vždy základná škola. Čatajskí učitelia celé generácie žiakov učili tance z čatajskej besedy, učili ich staré piesne. V každom období folkloristickej činnosti sa deti zapájali do reálneho účinkovania v dedine. Či už to boli dávne majálesy na Stoku, rôzne školské akcie venované tradíciám a folkloristike.

Dôkazom bolo aj veľmi dobré a milé vystúpenie detí z Čataja. S podporou speváckeho zboru a ľudovej hudby Farkašovci ukázali, že naše tradičné tance nezaniknú. Množstvo mobilov mimo záber , ktoré síce nevidieť, ale boli prítomné, svedčí o záujme rodičov zachovať vystúpenie svojich detí aj do budúcnosti.

Z historického pohľadu na tancujúce deti sa možno tí skôr narodení vrátia duchom do posledného veľkého krojovaného majálesu na čatajskom Stoku v roku 1969. Vtedy to bola veľká udalosť a množstvo scénok a nacvičených tancov spojilo skoro celú dedinu.

Aj súbor Mladosť Šenkvice stihol vystúpiť na externom pódiu pred Obecným úradom. Z pôvodne chladného májového dňa sa nakoniec vykľulo veterné, upršané a nepríjemné počasie. Síce neprišiel silný lejak ako už dvakrát v roku 1926 a 1938, ale neústavný dážď so silným vetrom zďaleka nepripomínal pekný deň.

Po rozhodnutí organizátorov sa všetci sa sťahovali do Kultúrneho domu. Teda tí, čo mohli. Neboráci v bufete a rôznych stánkoch sa síce tvárili celkom dobre, ale nebolo im všetko jedno. Vydržať v tomto počasí vonku chcelo naozajstné odhodlanie. Nemáme informácie o počte predaných výrobkov v stánkoch, ale domnievame sa, že to nebol veľmi úspešný deň pre mnohých z nich. Bohužiaľ, súhra náhod a počasia v takýchto prípadoch urobia svoje.

Chorvátsky folklórny súbor Kud z Ploče pricestoval po dlhej 15 hodinovej prevažne nočnej jazde autobusom z malého prímorského mestečka, menšieho ako Senec, ktoré sa nachádza približne v polovici cesty medzi Makarskou a Dubrovníkom. Naproti je ostrov Pelješac a Korčula.V čatajskom kultúrnom dome predstavili svoj typický folklór poskladaných z prevažne pomalých tancov v kruhu, ktorý zachovávajú dodnes aj pri už modernejších chorvátskych piesňach na chorvátskych svadbách.

Potom nasledoval nacvičený program Čatajanov. Na tento slávnostný deň sa súbor pripravoval dlhé mesiace, pravidelne folkloristi cvičili viackrát v týždni buď v hale na ihrisku, alebo v sále kultúrneho domu.

V Čataji sa niekedy vydaj, alebo ženba riadne skomplikovala. V hre boli majetky, šikovnosť, pracovitosť, ale trebárs aj umenie tancovať. Čatajskí muži nám ukázali, že aj v dnešnej dobe by bolo načim trošku pošpekulovať o ženbe, či vydaji. Hoci pripravenú scénku trošku poplietli, čo si asi nikto z divákov nevšimol, nakoniec sa predsa len dohodli a svadba bude zanedlho. Nevesta sa vraj chce vydávať čo nevidieť a učí sa vraj variť. Ale, že ten ženích kuká aj po čomsi „inšom ve Švancpochu“. To vraj hovorili praclíkárky, ale nevie nik, či je to pravda. Viete je to tak, čatajčinou dnes v Čataji málokto hovorí a už aj nie je všetkému dobre rozumieť, šakáno, neé?

Napríklad : Mišo: „Mara, dze si tolko bola? Chodz do pitvora a zeber odtál mogon. Scem jest!, Daj si pozor na gánku, lebo sú tam slepačé oné, šak víš.“

Mara ide a zrazu veľký rachot. Mišo vstane a ide sa pozrieť na gánok.

Mišo: „Načo si sa rozpležčila do tých h…n. Budeš smrdzet sčúl jak richtárova kobyla. Šak sem ci hovoril – merkuj. Dze je ten mogon?

Mara: „Donesem ci ho, čekaj. Sceš aj čalamádu?“

Čatajské ženy upiekli posledný „jedlý čatajský praclík“ a ako je už zvykom sa aj patrične pohádali. Len dúfajme, že to nie je ten, ktorý visí ako storočný exponát v martinskom múzeu. Snáď si ho odtiaľ nepožičali a nedoviezli až z Martina. Vraj sa Čatajom pred niekoľkými dňami šíril zápach zhoreného cesta, ale na javisku bolo praclíkov habadej. Asi sa ho predsa len naučili od Vianoc upiecť. Alebo ho vytlačili na 3d tlačiarni? Je veľká škoda, že dnes už svadobné, alebo aj iné veľké praclíky (alebo koláče), ktoré v Čataji mali veľkú tradíciu časom zanikli a dnes ich už nikto nepečie.

Čo iné ako náročnú, manuálnu prácu treba očakávať od čatajských chlapov. Normálne na javisku hrdlačili, až im konopáky praskali. Div sa nepretrhli pri mlátení pšenice. Hoci boli len štyria, cepy len tak lietali a neradno bolo k nim sa čo i len priblížiť. Ako sa hovorí : „Ani zrnko nazmar“. Ak by namiesto pšenice na deke boli terajšie dotykové mobily, bolo by ešte veselšie. Ale to už by nebol príbeh čatajskej folklórnej skupiny, ktorý je založený na tradičných tancoch a scénkach.

Bez spevu nikdy nebola v Čataji žiadna oslava, žiadna svadba ani žiadne vystúpenie folklórnej skupiny. My v Čataji spievať vieme a verme, že staré piesne a ich texty budú poznať aj terajší mladí Čatajania. A ešte pre tých, ktorí spievajú falošne – nemajte obavy, nebude vás počuť, lebo tých dobrých spevavcov máme na rozdávanie. V najhoršom prípade iba otvárajte ústa bez hlásku.

Aj malá reklama je reklama, dúfajme, že sereďská Sedita patrične odmení a zasponzoruje náš súbor po takejto fotografii. Že vraj dostali po Horalke. Tvária sa šťastne, akoby vyhrali nejaký jackpot v lotérii, tak nech im padne na úžitok.

Mladá Ela Bodnárová zaspievala starú pieseň, ktorú kedysi spievala Sidónia Matovičová v starých vystúpeniach folklórneho súboru. Ela je pravnučka Márie Bagiovej, ktorá skoro celý svoj život aktívne pracovala ako učiteľka a riaditeľka Základnej školy v Čataji. Mária Bagiová za mlada tancovala, neskôr pripravovala tance spolu s manželom Jánom Bagim a organizovala školské majálesy a folklórnu skupinu z Čataja v jej najlepšom období. Je tiež spoluautorkov knihy Čataj 750.

Po dlhom čase sa znovu na čatajskom javisku kultúrneho domu zjavila Folklórna skupina z Čataja Tulipán. Bezchybnú „Čatajskú besedu“ zatancovali s nadšením, bolo vidieť, že im to ide a vedia to predviesť v najvyššej možnej kvalite. Za zmienku stojí výnimočne, kvalitne a citlivo zahraný hudobný doprovod zloženej superskupiny Farkašovci a Cirka Cuvée Ensemble . Prvé husle primáša Ľuboša Farkaša, ktorý zahrá besedu aj potme, doplnené ostatnými muzikantami poskytli divákom nevídaný zážitok. Dve basy na pódiu pri čatajských tancoch je div nevídaný a neslýchaný. Hrali ste výborne -PÁNI Muzikanti.

Zvyčajne pri slávnostných vystúpeniach čatajského folklórneho súboru sa všetko končí odovzdaním žatevného venca predstaviteľom obce a poľnohospodárskeho družstva. Aj tentokrát to nebolo inak.

Poďakovanie za dobrú úrodu, za dobrý rok a ešte všetko ostatné. To, čo patrí k životu a život robí lepším. Aj u nás v Čataji a hocikde vo svete, ak chceme vyjsť za hranice našej dediny. Symbolické odovzdanie venca skúsme chápať v trošku širšom meradle. Jedna éra v Čataji končí, po sto rokoch je vhodné dať si pomyselnú čiaru a v mnohom treba začať odznova. Nie všetko v Čataji má sto rokov, nie za všetkým je radno obracať sa hlboko do dávnej, alebo bližšej minulosti.

Tentokrát v ten pamätný sobotný deň 16-teho mája, ktorý je už dnes minulosťou sa snáď začal nový lepší deň, týždeň, mesiac, rok atď. Stretli sme sa s mnohými, ktorých sme dlho nevideli, prehodili zopár slov, alebo iba letmý pozdrav. Videli sme množstvo ľudí prvýkrát v živote, zažili množstvo pekných chvíľ. Možno úspešne zvládnuté oslavy napriek nepriazni počasia obyvateľov Čataja preberú a naštartujú k väčšej aktivite a väčšej účasti na veciach verejných a budú sa viac zapájať do života v obci. Nenechávajte všetky aktivity iba na zopár ľudí, vystúpte z tieňa. Čataj potrebuje nadýchať sa čerstvého vzduchu. Možno aj Vy môžete byť impulzom.

Po slávnostnom odovzdaní venca ešte nasledoval ďalší kultúrny program. Vystúpil folklórny súbor zo Šenkvíc, z Ploče a bodku za večerom urobil bratislavský Technik. Pre nás je však vždy najkrajší a vždy najlejpší náš domáci Folklórny súbor z Čataja.

Všetci v naplnenej sále kultúrneho domu boli po vystúpení Čatajanov nadšení. Odmenou im bola na záver programu „standing ovation“ celého publika bez rozdielu veku a národnosti.

Prvýkrát v histórii účinkovania súboru na domácej pôde sa ľudia postavili a takouto formou vzdali hold Folklórnemu súboru z Čataja. Možno nikto z účinkujúcich si v tej chvíli neuvedomil, čo pre našu dedinu znamená pokračovanie a zachovanie tradícií a zvykov. Aký obrovský dosah má aktívna činnosť a dobre nacvičený program, hoci už stokrát videný, predvedený znovu a znovu Folklónym súborom z Čataja, teraz už pod menom Tulipán.

Môžeme po tretíkrát napísať oslavné a zvolať : „Čataj dobyl Čataj! „

Z pôvodne čisto evanjelického čatajského folklórneho súboru založeného v roku 1926 sa stal počas sto rokov existencie folklórny súbor bez rozdielu náboženstva, veku, politickej príslušnosti. A to je skvelá vec, nech to tak navždy ostane. Nikto nespočíta všetkých členov súboru a už vonkoncom nie všetkých, ktorý sa zapojili do jeho činnosti, hoci len malou mierou. Dnes nemá cenu hovoriť mená. Dnes má cenu hovoriť o bohatstve, ktoré máme v sebe a ktoré snáď posunieme aj tým, ktorí majú dnes iba pár rokov na prste jednej ruky. Sobota – 16.máj 2026 bola toho príkladom.

Verme tomu a verme, že hoci my už tu nebudeme … Čo tak rok 2126? – a kto bude tancovať „Čatajskú besedu“?

P.S. Predsa len na záver patrí vďaka všetkým, ktorí aktívne prišli, pomohli finančne či iným spôsobom sa podieľali na vydarenom, hoci upršanom dni a aj na výstave fotografií v Dolnej škole.