Dosiahli sme slovenské víťazstvo.

Čatajský ornament.

 Najväčšie bohatstvo našej dediny sa skrýva v minulosti a vďaka práci a neutíchajúcemu entuziazmu Ing. Jany Lantajovej so spolupracovníkmi Annou Žehnajovou, Pavlom Lantajom a Jaroslavom Andorom sa dostal v minulom roku do povedomia celého Slovenska.

  Mnohí tušia o čom bude článok, ktorý v krátkosti opíše významný deň v rámci Čataja a Veľkého Grobu. Ten deň bol 19. december 2022, kedy bol predkladateľom slávnostne odovzdaný certifikát o Zápise do nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky ornamentu z Čataja a Veľkého Grobu. Ceremoniál sa konal v Rusovciach v divadle SĽUK a zúčastnili sa ho všetci predkladatelia a prevzatie ešte podporila aj krojovaná skupina z Čataja.

  Ornament z Čataja a Veľkého Grobu má svoju dávnu históriu a jeho varianty sú od dôkazom umu, fantázie a šikovnosti evanjelických mužov a žien, ktoré sa na šití krojov, záster, sukien, pruclekov, ručníkov, kacabajok, nohavíc, obrusov a maľovaných kresieb na rôzne materiály zúčastňovali. Nikto asi nespočíta množstvo krásnych a zachovaných ornamentov, ktoré ešte obyvatelia Čataja a Veľkého Grobu majú doma v skriniach a chránia ako oko v hlave.

  Predpokladá sa, že známa výšivka z našich dedín vznikla po prisťahovaní sa nemeckého obyvateľstva po reformácii katolíckej cirkvi v Nemecku Martinom Lutherom, kedy v našej obci a Veľkom Grobe našli útočisko prenasledovaní ľudia. Vtedy sa Čataj a Veľký Grob stali zčasti „nemeckými“ dedinami a preto sa Veľký Grob kedysi nazýval Nemecký Grob. Prisťahovalci boli väčšinou bohatší ako miestne obyvateľstvo a tak čatajsko-veľkogrobský evanjelický kroj vizuálne vyjadroval bohatstvo obyvateľov. Pre miestnu malú komunitu sa tak kroj, ktorý začali používať výrazne odlišoval od iných krojov na okolí a svoju originalitu si zachoval až do minulého storočia, respektíve dodnes.

  Kroj v našej dedine sa prestal nosiť približne v rokoch 1950-1960 a iba staré babky zachovávali oblečenie z minulosti v podobe sukien, ktoré boli veľmi naškrobené. Mladí ľudia prestali kroje nosiť preto, lebo sa začalo používať konfekčné oblečenie kúpené v obchodoch s textilom. Priniesla to doba cestovania za prácou do Senca, Trnavy, Bratislavy. Kroj už bol na tieto veci nepoužiteľný, lebo prácna a drahá výroba bola veľkou záťažou a času bolo stále menej a menej. Druhým faktorom bolo problematické čistenie vyšívaných častí krojov, kroj sa potom používal iba na slávnostné chvíle, alebo tradičné podujatia (napr. majáles a pod.)

  Aj v našej dedine nastal úpadok vyšívaného krojovaného oblečenia a hoci sa občas v 60-tych rokoch niečo ušilo, boli to posledné veci. Naše staré mamy a babky ešte vyšívali neskoršie pre UĽUV, ale to boli iba fragmenty ornamentu a výšivky boli používané na výrobu košieľ a iných častí oblečenia distribuované Uľuvom.

  To, že ženy mali za náročnú a dlhotrvajúcu prácu na výšivkách mizerne zaplatené asi ani netreba hovoriť. Pre náročnú a slabo platenú prácu žien a neskutočne dlhý čas vyšívania sa u mladých ľudí nevytvorila túžba naučiť sa vyšívať staré ornamenty od žien, ktoré to perfektne vedeli a tak v dnešnej dobe už iba málokto dokáže v Čataji vyšiť pôvodnú originálnu výšivku evanjelického kroja. Je to obrovská škoda pre terajšie pokolenie, ale aj generácie, ktoré prídu po nás, lebo toto umenie zanikne zrejme nadobro a nikto nebude ovládať starú techniku výroby krojov.

  Koniec dvadsiateho storočia spôsobil aj ďaľšiu významnú vec v krojovanom a ornamentálnom zdobení Čataja a Veľkého Grobu. Postupne sa zbúrali skoro všetky domy, ktoré boli výrazovým a nehnuteľným posolstvom dávnych časov v obci. Zanikli všetky dlhé domy, ktoré mnohokrát boli domovom pre tri rodiny na jednom dvore a skončila sa tým aj súdržnosť obyvateľstva v obci. Dnes je moderné bývať osamote na svojom vlastnom, netvrdíme, že to nie je správne a neposkytuje to množstvo výhod. Škoda len, že aj k tým posledným príbytkom, ktoré ešte sú spomienkou na dávnu minulosť sa správame macošsky a nevšímavo.

  Novou výstavbou a zbúraním starých domov zanikli aj maľované ohniská a rôzne iné maľby, ktoré skrášľovali čatajské izby, kuchyne, priedomia. Povyhadzovali sa aj rôzne staré nábytky, obrazy, postielky a všetky iné veci, ktoré dnes by mali kultúrnu a starožitnú hodnotu. Komunistom nazáležalo na tradíciách a skôr boli na obtiaž, moderná doba tiež nebola na prospech zachovaniu skutočného bohatstva našej dediny. Napáchali sa obrovské škody a len vďaka pár ľudom, skôr rodinám sa uchovali čatajské kroje a ornamenty v domácnostiach.

  Dnes je občas počuť miestny rozhlas vyhlasovať, že “ obchodník kúpi starú sukňu z kroja za 3000€“. Po prvé by malo byť zakázané v obci VZN-kom vyhlasovať tieto oznamy, lebo evidentne niekto chce okradnúť čatajských obyvateľov o ich poklady. Ak je schopný ponúkať takúto sumu za jednu krojovanú sukňu je namieste otázka : „Koľko stojí čatajská sukňa pri predaji na čiernom trhu?!“

  Na druhej strane ten, kto toto bohatstvo predá priekupníkom, alebo zberateľom, ktorí evidentne nemajú s naším ornamentom nič spoločné je evidentne „hlupák“ v miernom význame slova a neváži si našich predkov, svoju babku, mamu. Vieme, že môžu byť rôzne životné situácie a niekto môže byť v núdzi a tie peniaze potrebuje. Určite však na svoj nepremyslený predaj do smrti nezabudne a bude ho to trápiť celý život. Ak si prebehnete internet a zistíte koľko „čatajských“ tričiek, sukničiek, svetríkov, kabeliek, opaskov a rôznych iných vecí je s čatajským ornamentom na trhu budete v nemom údive. Rôzne plagiátorské výrobky sa potuľujú po slovenskom e-shope a veľakrát sú na hony vzdialené originálu a s Čatajom nemajú nič spoločné.

  Preto je cenné a významné, že náš ornament z Čataja a Veľkého Grobu je zapísaný v zozname, ktorý je výstavnou skriňou Slovenského nehmotného kultúrneho dedičstva. Treba poďakovať všetkým, ktorý sa na zápise podieľali a dokázali, že náš Čataj a susedná obec Veľký Grob právom patrí medzi najbohatšie dediny Slovenska v tradičnej kultúre.

  Na druhej strane treba poukázať aj na to, že obec Čataj a Veľký Grob majú veľký podiel viny na tom, že kultúrne hodnoty sa pomaly strácajú. Svedčí o tom napríklad rodný dom ľudovej umelkyne európskeho významu Kataríny Brinzovej vo Veľkom Grobe. Jej rodný dom v terajšej dobe patrí neziskovej organizácii z Prešova! Prečo obec Veľký Grob sa nesnaží získať túto kultúrnu pamiatku do svojho vlastníctva a urobiť z domu múzeum sa musia grobania pýtať kompetentných. Odpoveď : “ nám to nepatrí a nemáme na odkúpenie peniaze“ bude určite smiešna a nekompetentná. Čo také má obec Veľký Grob na ukazovanie a reklamu? Celkovo zdevastovaný dom s nepeknou bránou a nedokončenou strechou je výsmechom tejto významnej obyvateľky V. Grobu. Čo sa nachádza vo vnútri, si asi ani neradno predstavovať. Pamätná tabuľa už iba dopĺňa kocúrkovsko-katastrofický scenár schátraného domu na hlavnej grobskej ulici.

  Náš Čataj má čatajskú izbu a viacmenej zanikajúci folklórny súbor. Koľko eur ročne dá obec Čataj na budovanie a zlepšenie čatajskej izby a udržanie životaschopnosti folklórneho súboru? Je to závratná suma : 100€. Nuž obe obce si asi nemajú čo vyčítať.