Dušičky.

Pamiatka zosnulých.

Každoročne prichádza v novembri deň, kedy si spomíname na svojich blízkych, ktorí už nie sú s nami. Je to 2. november, ktorý tentokrát bude v stredu a nazýva sa Pamiatka zosnulých, alebo Dušičky. Tento deň je spojený so Sviatkom všetkých svätých, ktorý je o deň skôr, 1. novembra.

História oboch dní siaha o mnoho storočí dozadu, ale myslíme si, že kto má záujem lepšie spoznať historické fakty ľahko si ich nájde na internete.

V našom článku sa zamyslíme nad tým ako sa nám zdá, že čas uteká veľmi rýchlo a nič nestíhame. Možno práve novembrové dni nám pripomenú, že život je krátky a treba sa niekedy zastaviť a porozmýšľať nad normálnymi vecami. Malé zastavenie v našom ubehanom živote nám vždy dá silu pokračovať v rozrobenej práci a posunie nás ďalej.

Naša príprava na deň Pamiatky zosnulých prichádza automaticky vtedy, ak uvidíme prvé chryzantémy vyložené pred kvetinárstvami. Kvety nám prinesú aj spomienky na rodičov, životných partnerov, súrodencov, starých rodičov, všetkých blízkych a kamarátov. V týchto dňoch prežívame intenzívnejšie smútok a osamelosť.

Najväčší pocit straty blízkeho človeka nesú tí, ktorých smútok za ním je krátky a všetky spomienky sú ešte živé a intenzívne. Každý z nás to prežíva inak a musí sa so smútkom a stratou vyrovnať po svojom. Vo viere, v pomoci rodiny, blízkych známych a priateľov. Neostávajte osamote a rozprávajte sa s ľudmi.

Boli sme tiež na cintoríne a priniesli sme na naše hroby kvetiny a ikebany. Máme už doma nakúpené kahance, alebo náplne do kahancov. Všimli sme si množstvo sklenených a umelohmotných predmetov, ktoré lemujú pomníky a plné odpadkové nádoby, kde už nebolo miesto na nový odpad. Skúste preto pri nákupe myslieť ekologicky a radšej kúpte živé kvety.

Všimli sme si veľkú, pestrofarebnú ponuku rôznych druhov chryzantém. Dnes ich kúpite v kvetinárstvach, pri ceste pred domami, alebo kde Vás len napadne. Odolať ponuke je problém a množstvo kvetín sa objaví na hroboch na cintoríne. Pri pohľade na ceny, ktoré sú na tých väčších krásne tvarovaných kvetinách sme si uvedomili, že je to zrazu veľký biznis a vykrádač peňaženky.

Napadlo nás poukázať na tento rozmer spomienky na svojich blízkych a chceme, aby ste sa zamysleli. Má význam mať najkrajší hrob na cintoríne v trojcifernej cene? Teraz je ešte pekné počasie, ale dobre vieme, že prvý mráz urobí vždy koniec krásnej rozkvitnutej výzdobe.

Spomíname na Vás s láskou naši drahí a nikdy nezabudneme. Niekedy stačí chvíľka pri hrobe nášho blízkeho, aby sa nám vrátili spomienky a premietol sa nám celý život s ním. Pekné a aj zlé chvíle. Niekto sa pomodlí, niekto iba mlčky stojí a spomína. Horiace sviečky vystriedali kahance v sklenených dózach, ktoré horia omnoho dlhšie a nezhasína ich vietor ako kedysi.

Domček Samka Lesáka.

Pri pohľade na Domček Samka Lesáka nám bolo smutno, že celý cintorín je udržiavaný a vyzerá dobre. Dom Smútku hore je teoreticky novou stavbou a vyzerá udržiavane. Po ľavej strane stojaci pomník padlým vo svetových vojnách je spomienkou na zlé obdobie našej histórie v minulom storočí.

Hroby a pomníky o ktoré sa ľudia starajú sú stále krajšie a do dňa Pamiatky zosnulých bude cintorín nádherný. Horiace sviečky a kahance iba dotvoria atmosféru našich spomienok a vďaky za chvíle, ktoré sme prežili. Perfektne opravená kaplnka pohladí oči i dušu.

Všetko je to pekné krásne a naozaj niet čo vytknúť. Naklonená lavička, ktorá bráni pohodlnému oddychu pri chodníku, alebo pár drobností, ktoré by sa našli pri dôkladnom prieskume prejdeme bez povšimnutia. Ale Domček Samka Lesáka je nezabudnuteľným a otázniky vyvolávajúcim exponátom zubu času a zabudnutia. Nevieme komu patrí a ani kedy bol postavený. Podľa nášho názoru bol skladiskom pre hrobárov. Včera po zverejnení našej výzvy na obnovu sme však s prekvapením zistili, že zrejme má veľmi zaujímavú históriu, ktorá nás inšpirovala k napísaniu nášho článku.

Podľa spomienok obyvateľov z Čataja, ktorí zhodou okolností už nebývajú v našej dedine si dovolíme napísať tieto riadky o človeku, podľa ktorého sme domček nazvali.

Samko Lesák bol hrobárom v Čataji niekedy v 50-60-tych rokoch minulého storočia a niektoré rodiny v Čataji mu pomáhali. Chodil k nim na obedy, alebo mu obed nosili deti do domčeka. Igor Rášo spomína, že jeho babka Mária mu vždy dala obed a nikdy od neho nič nežiadala. Bývali vtedy blízko krčmy na hornom konci a keď k nim Samko neprišiel na obed niesol mu ho do chalúpky na cintoríne.

Samko Lesák s rodinou, manželkou Etelou a dcérami Lubou a Irenou býval pri potoku a často ich dom vysoká voda zaplavila. Jeho dom stál na pravej strane od mosta smerom z Blatného. Dnes tam stojí nový dom M. Ingeliho. Vieme, že mal domáce zvieratá, capka, ktorý smrdel na sto honov, moriakov, ktorí boli postrachom detí.

Dozvedeli sme sa, že býval veľmi smutný a často plakal. Vravia, že bol osamelý. Najväčším bohatstvom tohto jednoduchého čatajského rodáka bola dobrosrdečnosť a dobré srdce. Táto informácia sa stále opakuje u všetkých, ktorí sa k nemu vo svojich spomienkach vrátili. Ale často spomínajú, že sa pri ňom aj smiali.

Nám sa páči tento životný odkaz Samka Lesáka (21.10.1910-30.7.1978), ktorý sa narodil v americkom Chicagu. Preto sme radi, že sme mohli inicializovať našu výzvu na obnovu jeho domčeka a cez tieto dni mu určite chceme venovať našu spomienku a úctu. Ďakujeme za podporu nášho konania jeho vnučke Kristíne Puhovej s manželom Gáborom a Olge Ďurecovej. Vôbec sme netušili, že sa nám ozve jeho blízka rodina.

Tešíme sa, že práve v tieto dni sme mohli ukázať naším čitateľom ako môže jednoduchá ľudská empatia spojiť neznámych ľudí do spoločných myšlienok a činov.

Prosíme všetkých, ktorí chcú doplniť náš článok nech tak urobia. Ďakujeme vopred.