Keby som bol nevolič…

Keď pondelok je hlavná príčina.

Dnes ráno som musel zase začínať pracovný týždeň, lebo treba z niečoho žiť. Vyduril ma z teplej postele nervy drásajúci budík v telefóne. Pritom bola ešte tmavá noc a ani pes by nešiel tak ráno na obhliadku svojho revíru a vyspinkal by sa do sýtosti.

Dáko som sa prebral, poumýval. poobliekal. Mám to nacvičené a je to už pre mňa „brnkačka“ hocikedy, len nie v pondelok ráno.

To je zlý deň, nemám ho rád a vtedy nie je so mnou reč. Iba vždy odvrknem, čosi pod zuby nezrozumiteľne zamrmlem a skrátim rozhovor na pár sekúnd. Najradšej mám pondelok v utorok, lebo to už mám tento pondelok v rukáve a dávno som zabudol, že včera bol.

To je môj normálny pondelkový proces, ktorý v sebe nosím. Hnevá ma všetko možné aj nemožné a nič sa mi nepáči. Som dezolát a frfloš na všetko pohyblivé aj stojace.

Navonok sa však musím pretvarovať, lebo predsa dobrú výchovu nezapriem a záleží mi na tom, čo si ľudia o mne myslia.

Takže v pondelok ráno keď vyrazím za prvou slabučko platenou pracovnou hodinou sa po zavretí mojich domových vrát pretvarujem a mám dobrú náladu. Som žoviálny, prívetivý a dobrosrdečný. Som slnečný úsmev.

Občas utrúsim aj obdivnú poznámku na priateľa, priateľku alebo spolupracovníka v mojej práci a poviem, že dobre vyzerajú a škerím sa na nich.

Pracujem vo väčšom kolektíve a pri pracovných prestávkach, alebo pokazených strojoch sa rozprávame o všetkom možnom. Preberieme spoločne ženy, mužov, potraviny, oblečenie, ceny a počasie. Príde reč aj na politiku a všetky tie politické hlúposti, ktoré tamtí hore sú schopní napáchať.

Vtedy sa zo mňa stáva letargický poslucháč a prestávam vnímať okolitý svet. Samozrejme, že občas sa zapojím do diskusie a vehementne presadzujem svoje názory hlava-nehlava, kamoš-nekamoš.

Potom prídem z práce domov, skočím na pivko, pokecám pri padajúcej pivovej pene a máliacom sa množstve zlatej tekutiny v krígli a som znovu po úvodných rečiach typu „ako bolo v práci“ a iné témy, niekedy aj šteklivé, ktoré tu nemôžem popisovať znovu pri politike. Najprv štátnej, alebo svetovej a nakoniec obecnej, čatajskej, dedinskej. Vtedy prestávam rozumieť debate, lebo v Čataji som o žiadnej strane nikdy reálne nepočul a nikdy som nevidel stranícku schôdzu, ktorá by sa v Čataji konala. Možno by som aj zašiel na takú hlasovo-smerácku-olano-rodinnú a inú schôdzu a započúval sa do straníckych rečí Čatajanov, ktorí vládnu dedine po svojej straníckej línii. Ako huby po daždi sa straníci skade-tade objavia vždy pri rôznych slovenských a európskych voľbách a potom znovu zmiznú v zabudnutí. Pohltí ich čas a krátky život dedinského stranníka.

Som hlboko presvedčený, že žiadna politická strana do dedinského života hociktorej obce nepatrí, ale to je iba môj názor a Vy si myslite čo chcete. Ja by som všetkým stranám ukázal jednosmerku ktorou sa môžu pobrať a nech sa zastavia trebárs v Tramtárii.

Počas vážnej debaty o politike sa pridávam k nadávajúcim alebo ku chváliacim. Pritakávam tým rečníkom, ktorí majú lepšie argumenty a dôkazy. Jednoducho k tým, ktorí sú v prevahe. Počúvam s rozvahou, snažím sa vidieť súvislosti a dôvody rečníckych protagonistov. Čítam z očí rečníka, gestikulácie rúk, lúštim povedané aj nepovedané, zapájam všetky zmysly. Som chápavý typ, v spoločnosti zrejme obľúbený.

Ale poviem Vám, je mi to jedno. Ja som nevolič! Pár krát na začiatku po 89 som voliť bol, priznávam, to som sa dal nachytať na medové motúzy. Odvtedy už prešlo veľa rokov, pochopil som že sľuby sú táraniny a človek, ktorý uverí bľabotačkám je väčší bl…. ako ten z toho známeho filmu o blbcovi. Ale človek sa mení, počúva tie nástojčivé výzvy na volebnú účasť, tláchaniny o dôležitých voľbách. Som rozumný človek a patrilo by sa pouvažovať nad mojou voličskou účasťou. A tak sa zamýšľam:

Keby som bol nevolič nemal by som žiadny problém a nemusel by som hľadať toho najlepšieho kandidáta vo voľbách v Čataji. Nech si každý robí svoju volebnú kampaň po svojom, nech mi strká volebnú propagandu do schránky. Chytím do rúk a v momente letí do odpadkového koša bez prečítania. Presne tak ako kilá reklamných zbytočne vydávaných časopisov potravinárskych predajní a čo ja viem ešte koho. Kedysi tu chodilo zberné auto a ponúkalo za kilá nazbieraného papiera jeden toaleťák. Škoda, že už nechodí…

Keby som bol nevolič nebol by som sklamaný, ak by môj kandidát nevyhral. Mohol by som s kľudným svedomím zaspávať a vstávať celé roky po voľbách. Ak by predsa len vyhral, nemusel by som celé štyri roky počúvať ako sa nedá urobiť to, čo mi nasľuboval, lebo on by aj chcel, ale hádžu mu také polená pod nohy, že ani slon by si s nimi neporadil. A už vonkoncom nemá na nič veľké, novovybudované, alebo iba plánované projekty peniaze, lebo nemôže vybaviť žiadnu dotáciu. Nedajú sa dokončiť ani všemožné iné veľkohubé predvolebné ciele.

Keby som bol nevolič trpezlivo by som čakal, čo pre mňa funkcionári urobia a aký z toho budem mať úžitok. Som predsa občan dediny, ktorá žije progresívne a má jasné ciele prosperity. Vždy by som sa zapojil do akcií obce v ktorých sa môžem zabaviť, niečo pojesť a vypiť a poklábosiť s mojimi priateľmi, alebo len tak s náhodnými známymi.

Keby som bol nevolič staral by som sa iba o reálne a hmatateľné veci. Lebo je zbytočné veriť sľubom kandidátov, ktoré platia len pár dní po zvolení. Aj ten najlepší kamarát začne uvažovať a pracovať v mene občanov svojím vlastným smerom ak vyhrá a na kamaráta-voliča kasšle. Ja by som nemal ten problém, lebo nemám takých kamarátov a nevolím.

Keby som bol nevolič nikto z dediny by mi nemohol rozkazovať vyhláškami, dedinským rozhlasom a inými spôsobmi čo si môžem a nemôžem dovoliť. Ja som vrchnosť predsa nevolil. Nestariem sa do nich a nechcem aby sa oni starali do mňa.

Keby som bol nevolič nešiel by som na žiadnu schôdzu, spoločné posedenie, ples, zábavu, divadlo, futbal a iné športy, ak by tam nič zadarmo nedávali (klobásy, malinovku, pivo, víno a iné dobroty, hrnčeky na čaj alebo uteráky s logom darcu) lebo by mi vadila davová hystéria, ktorú nejaká tlčhuba vyvolá. Možno iba na rybačku alebo poľovačku na zajace, tam každý chytá a strieľa za seba a všetci sú ticho.

Keby som bol nevolič nemusel by som sa hádať doma so svojou vlastnou ženou, lebo tá volí z mne neznámeho dôvodu vždy protistranu. Nechcem vedieť pravdu prečo, ale niekde musí byť pes zakopaný. Našťastie ako nevolič jej vždy pritakám, presne tak ako iným. Vtedy nemám problém a všetci sú radi, že som s nimi. Aj ja!

Keby som bol nevolič žiadny môj kandidát by ma nesklamal a nerobil by to, čo ja nechcem. Možno potom by som aj lepšie vstával v pondelok ráno do prvej platenej pracovnej hodiny a prehodnotil by som moju alergiu na pondelok.

Keby som bol nevolič môžem si na 28-29-teho kúpiť lacnú letenku trebárs do Milána za pár eur a skočiť na originálnu štvorsyrovú milánsku pizzu zapíjanú lahodným prosecom. A keby mi to chutilo dám si dupľu v tom víne.

A ráno v nedeľu 30-teho vstanem so spokojným úsmevom, lebo je nedeľa a mám ešte deň k dobru až nastane nešťastný pondelok. Spýtam sa mojej dobrej ženy ako volila a či jej kandidát vyhral. Podľa jej prvých slov pochopím, aký výborný nápad bolo to talianske Miláno a chrumkavá pizza veľká ako pneumatika na náklaďák.

Ja nehrám volebnú lotériu, JA som nevolič.

Poďte so mnou do Milána, majú v eropláne ešte pár voľných miest . Dáme si dobrú pizzu pri katedrále a popijeme vínečko na oslavu zúčastnených voličov na voľbách a víťazstvo tých najlepších kandidátov.