Keď máš dobrý deň.

Pekná prechádzka Čatajom.

Rád sa prechádzam po Čataji, niekedy sa preveziem autom, raz za uhorský rok oprášim a dofúkam duše na bicykli. V dedine už dávno strom, do ktorého som ako mladý tajne vyrezal rybičkou štyri iniciály spojené pluskou skončil v žeravých kachliach, alebo sporáku.

Pravdupovediac dve písmená by som vedel aj teraz povedať, ale tie ostatné dve ani pri mučení rybičkou (to bol taký malý tupý nožík, ktorý mal rúčku v tvare rybičky) by som nevedel. Určite však nemali žiaden háčik nad písmenom, to by som si snáď pamätal. Dnes je nožík rybička asi vzácnosť a rád by som si znovu zopakoval tie chvíle pri tom neexistujúcom strome a hlavne svoju mladosť.

Pri prechádzkach po Čataji mám rôzne pocity a myšlienky, ktoré mi prebiehajú hlavou. V duchu vidím staré domy, starých ľudí, ktorí vtedy ( v čase pár chvíľ minulom) neboli ešte starí. Myšlienky mi zablúdia na letnú hodovú tanečnú zábavu, kde mladí tancovali v haluzinou ohradenom priestore v uličke medzi domami v strede dediny (tam kde je teraz bar). Na traktorovej vlečke hrajúca kapela bez zosilňovačov a elektriky rozprúdila v tanečníkoch krv a domáce biele pridalo hodný kus odvahy, nálady a nesmelé plány zabávajúcich sa dočkali niekedy reálneho uskutočnenia. Ja som sa z takého nesmelého plánu nakoniec aj smelo a rázne oženil a preto na tú konkrétnu hodovú nikdy nezabudnem. Niekedy si však myslím, že som si mohol viacej a dlhšie preberať a plánovať, veď viete ako to chodí… Dnes mi tiež tá moja stará povedala, že sa mám pratať tam, odkiaľ som prišiel a že na všetko iba frflem a čosi gestikulačne mávala rukami. Lenže to kam sa mám pratať a odkiaľ som prišiel už v dedine nestojí…

Vtedy to bolo iné a krajšie. Nikto sa na nič nehral, svet bol jednoduchší, menší a jeho hranice končili v prvých mestách tu naokolo. Trnava a Bratislava boli dostatočne ďaleko, aby sa už nemuselo nikam chodiť a mnohým z dediny to stačilo. Mne stačil Senec a nič som už viac nepotreboval.

Vtedy bolo aj viac kamarátstva, ľudskosti, menej závisti a mamonárstva. Vtedy sa síce niekto pohádal, dokonca pobil na život a smrť, ale najbližšia hodová zábava dokázala spory urovnať, ak sa teda obom stranám chcelo a bolo čo piť. Inak v Čataji si nepamätám dňa kedy nebolo čo piť.

Vtedy bolo aj čo obdivovať a s dobrým pocitom porozprávať sa so susedmi, kamarátmi a pri stretnutí s ktorýmkoľvek čatajanom ho pozdraviť a všimnúť si, že žije, že je tu. A akýmsi duševným spôsobom je mojou životnou súčasťou. Čatajské babky, alebo staršie ženy boli prívetivejšie a vždy sa aj opýtali „Čo robíš?“, hoci dobre vedeli a chápali čo robím. Moja odpoveď bola veľakrát : „Nič!“

Nikomu to vtedy, za tých krásnych čias nevadilo a dokonca mnohé ženušky to NIČ aj potešilo a pobavilo. Usmiali sa a pokračovali ďalej za svojou prácou, aby v nedeľu pred domom s pár susedkami mohli porozprávať, že ten XY (vtedy Oný) zase nič nerobí. lebo sa mu nechce a je drevený ako drúk.

Tieto nedelné reči mi už boli ukradnuté, lebo som ich nepočul a nevedel som o nich.

Babky ma netrápili, lebo to moje NIČ nebola veľká pravda, za ktorú by som si nechal spáliť prst. Nič v podstate znamenalo môj veľký záujem o mladé dievčatá v Čataji, ktoré sa mi páčili, lebo aj ja som bol dvadsiatnik. A bolo z čoho vyberať, verte mi. Ale to Vám rozpoviem možno inokedy. A keby nie tej nešťastnej letnej hodovej zábavy, by z toho možno bol aj seriál.

Musím sa vrátiť na Čatajskú zem a moje spomienky nechám plávať niekde v hlave.

V dobrej nálade si teda kráčam Čatajom a všímam si pekné veci. Nie je ich málo, množstvo vizuálne krásne opravených starých domov, novovybudované stavby dokončené do posledného detailu ma tešia a vždy si poviem, že som tu rád. Máme peknú dedinu, kde je vidieť, že mnohí majú estetiku v krvi a dostupnosť rôznych stavebných materiálov poskytuje nevyčerpateľnú variabilitu. Rád sa kochám nad množstvom skvelých remeselníckych prác a keď ešte vizuálna stránka je spojená aj premyslenou výsadbou rastlín som rád, že môžem prejsť okolo a obdivovať to.

Veľmi rád by som zastal pri takom dome, díval sa dlhé minúty a obdivoval celú stavbu a detaily. Realizáciu projektu a nápad architekta, alebo majiteľa domu vybudovať niečo tak pekné pre oči. Všímal by som si remeselnú zručnosť majstrov murárov, tesárov, obkladačov, zváračov a estetické cítenie majiteľa rodinného domu.

Veľa záhrad pri domoch, ale aj predzáhradky sú dnes absolútne dokonalé a je vidieť taktiež, že väčšinou domáce panie vedia upraviť svoje zelené plochy k radosti svojej, ale aj okoloidúcich a všímavých. Česť výnimkám ak hnacou silou záhradnej architektúry je muž.

Je veľká škoda, že terajší život nás rozdelil a zamestnanie mimo Čataj ,alebo home office rozbilo stretávanie ľudí na ulici, alebo pri rodinných domoch. Spoločenský život obce je už dávno minimalizovaný odmietaním spoločenských akcií celým obyvateľstvom dediny. Normálnym trendom života mnohých ľudí je po návrate z práce zapnutie TV. To im stačí, aby mali pocit spoločenského života a pár slov cez plot so susedom/susedkou (ak sú dobrí susedia) vytvorí klamlivú ilúziu maximálneho využitia voľného času na spoločenský život.

Preto sa stratili z ulíc naše babky-šacovačky v nedeľu poobede, lebo by to bolo „nenormálne“. Aj tak by tam sedeli zbytočne, lebo v nedeľu nikto po dedine nechodí a nemali by koho pozdraviť a opýtať sa : „Čo robíš?“

Aj ja preto chodím po Čataji sám a som mĺkvy a rozmýšľam. Málokedy ma vyruší okoloidúci človek-Čatajan. Zrejme chodím v nesprávny čas, keď sú ľudia vo svojich domovoch zatvorení, alebo sú v práci, alebo pri TV a počítačoch. So staršími, ktorých poznám po mene a niekedy stretnem aj pokecám a pár minút rozhovoru prebehne ako voda.

Pri tých mladších prejdem ticho, aby som ich nerušil. Niekedy vrhnem pohľad na deti, ktoré bez pozdravu ako teľce prejdú, alebo prefrčia na kolobežkách vedľa mňa. Nepozdravia, ignorujú môj starší vek. Už sa ani nezamýšľam nad tým čo sa v škole učia a čo im hovoria doma rodičia. Už som prestal aj podvedomky v duchu bučať len tak sám pre seba. Veď ani neviem ktorá mater ich mala a oni nevedia kto som ja.

A pri míňaní pekného domu s krásnou záhradou pred a za domom keď vidím majiteľa domu občas pozdravím prvý ja, občas on/ona. Niekedy nikto z nás, pretože sa akoby nevidíme. Nezastavujem sa, nerozprávam. Školou života, pochopenia terajška a môjho staršieho veku sa zo mňa stal Cenzurovaný hovorca, lebo by po mojom rozhovore mohla nastať situácia, ktorú v mojej mysli nechcem. „Čo si bude myslieť majiteľ domu ak sa budem vypytovať ako ho postavil a chváliť ho za pekný dom a záhradku?

Bol by som čudný starý Čatajan, ktorý vyzvedá. Začal by ma podozrievať z nejakých mne neznámych úmyslov, na ktoré by som nikdy nepomyslel. A možno by mi povedal ako moja stará, kvôli čomu sa tu teraz prechádzam a vetrám si hlavu.

Čo ak by povedal s veľavravným gestom tak ako moja stará : “ že sa mám pratať tam, odkiaľ som prišiel?“

Lenže po týchto slovách by nastala iná situácia : To, odkiaľ som prišiel stojí a celkom sa mi páči náš dom, záhrada a aj predzáhradka. Len škoda tej dávnej hodovej zábavy, mal som byť ostýchavý a nesmelý, alebo ešte lepší variant: nemal som tam vtedy vôbec byť…

Nakoniec sa vrátim do svojho pekného, upraveného domu, ale len do predzáhradky, lebo ešte neverím, že je čistý vzduch vo vnútri. Stojím pred svojím domom a tvárim sa, že skrášľujem svoje okolie, čakajúc na skončenie hrmavice, čo nastala, keď som sa odvážil frflať.

Občas niekto prejde, možno pozdraví, ale nikto sa nespýta ako si to postavil a nepochváli moju predzáhradku.

A pritom tak rád rozprávam a spomínam. Je to normálne?

A pritom je dnes krásny slnečný deň, nedeľa a kedysi dávno sa všetci mladí po Čataji prechádzali, mladé zamilované páry sa držali za ruky a babky-šacovačky komentovali, ohovárali, klebetili, mudrovali o minulosti a budúcnosti.

A vtedy kedysi ja a moja stará (vtedy ešte mladá) sme tlačili po tej hodovke nášho prvorodeného syna v prepletanom kočíku na jar druhého roka po ulici a na otázku babiek “ „Čo robíte?“ moja žena povedala : „Tlačíme“. Jedna babka sa usmiala na druhu sediacu vedľa nej a niečo ticho povedala. Niekedy som tušil, čo jej šepká do uška.

Ja som sa dostal k slovu málokedy, lebo moja stará aj tak vždy mala posledné slovo. Vždy som podľa nej na všetko iba „frflal!“, tak načo „hubu drať“.

Nakoniec z trucu som sa odvážil moje frflanie o desaťročia neskôr prekonvertovať na slová a vyžalovať sa Vám, moji mladí kamaráti. Prosím Vás, nikdy nechoďte na hodovú zábavu, lebo je to tam nebezpečné. Ale na peknú prechádzku Čatajom za pekného počasia sa vydajte hocikedy. Ten starší pán pred Vami, ktorý obzerá dom za domom môžem byť ja. A ešte keď pozdravíte „Dobrý deň“…

Som rád, že ste počúvali a neposlali ste ma tam, odkiaľ….

Všetky ilustračné fotografie sú z Čataja, naše veľké poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa o krásu na fotografiách pričinili.