Pochovali sme basu…

Fašiangy v Čataji.

V tomto 2023 roku sa meteorológovia nemýlili a ráno sa nad našou dedinou prevaľovali husté daždivé mraky, ktoré neveštili nič dobré. Nastávajúca desiata hodina, ktorá mala byť začiatkom už tradičného fašiangového sprievodu sa ponúkala v daždivom háve, ale basu, ktorú čakalo pochovávanie večer v kultúrnom dome už nič a nikto nemohol zachrániť.

Čatajský tradičný krojový odev je náchylný na zlé počasie a voda mu nepraje. Taktiež hudobné nástroje husle, harmonika a basa nemusia prísť do styku s vodou, lebo by sa vážne poškodili a trojčlenná hudobná skupina sprevádzajúca fašiangový sprievod radšej o desiatej ostala doma.

Nakoniec sa však vyčasilo a fašiangové maškary prešli od 11-tej celou dedinou a sprievod skončil okolo druhej hodiny popoľudní. Niektorí obyvatelia si uctili maškary pohostením, pridali klobásu, slaninu, koláče a niekedy aj pár eur. Malý vozík, ktorý ťahali po celej dedine sa pomaly zaplnil a dobrá nálada kypela nielen z vozíka, ale aj zo zúčastnených. Nechýbal tradičný ľudský kôn, ktorého osedlal mušketier z dôb Alexandra Dumasa, cigánka, pastier, gadžo, umelec veľkého významu a mnoho iných nepomenovaných maškár, alebo len krojovaných sprievodčanov. Čierne babské „vlnáky“ však zakrývali náš pekný čatajský kroj a tak tentokrát to nebola prehliadka krásy a šikovnosti našich starých mám. Nevadí, možno o rok vyjde krajšie slnko a rado sa pozrie na čatajské krojované fašiangy.

Pastier práskal bičom a snažil sa odohnať mrákavu mrakov, ktoré sa vznášali nad Čatajom, ale dnes sa mu to nepodarilo. Nevadilo to však nikomu, ktorí si sprievod všimli a ocenili zachovávanie tradícií, ktoré síce dnes už mnohým nič nehovoria, ale je potrebné ich zachovať. Dokonca aj dlhovlasý krívajúci starec o paličke ovenčený bielou zlatou reťazou, ktorý hŕkal svojou prázdnou škaťuľou na eurá sa dožadoval nehŕkajúcej 20-tky , alebo v lepšom prípade papierovej 50-tky.

Možno si niekto všimol, že chýbal čert, ktorý nám z neznámych príčin sa nedostavil a neobliekol si svoju masku a nezobral pekelné sadze. Sadze patria ku koloritu fašiangov a neuškodilo by niektorým divákom zažiť na vlastnej koži čierne šmuhy na tvári a bola by aj väčšia zábava. Kto dnes vôbec tuší ako ťažko sa sadze odstraňujú drhnutím z tváre?

Fašiangisti z folklórnej skupiny Tulipán, síce v stále sa zmenšujúcej zostave už pár týždňov pred fašiangovou sobotou nacvičovali klasické a dlhoročné „čatajské folklórne vystúpenie“, ktoré sa tancuje už od nepamäti a mnohí starší občania si ho pamätajú na vlastných nohách a radi si zaspomínajú na ich mladé roky vo Východnej, Kamennom mlyne, alebo na Myjave.

Kultúrny dom očakával mnohopočetné obecenstvo a bol pripravený prijať zábavy chtivý dav. Tentokrát sa folkloristi rozšupli a pozvali aj hostí v podobe ľudovej hudby Sirka Cuevée Ensemble a nám už známeho DJ Turcára až z neďalekého Veľkého Grobu.

Bar, ktorý tradične ponúka občerstvenie bol zásobený skoro všetkým, čo človek potrebuje k prežitiu pri dedinskej zábave a hoci usporiadatelia nedomysleli sortiment do dokonalosti ( chýbalo občerstvenie pre deti, kojenecký Sunar, kakao Nesquik, mlieko Rajo, škrupance Chocapic, krupicová kaša!). Kniha prianí a sťažností sa určite nepoužila, ale to neznamená, že sa netreba v tomto smere zlepšiť. Na druhej strane potešili cibuľové chleby s oškvarkovou pomazánkou vhodne umiestnené na stoloch pre návštevníkov a nepotešili menovky na stoloch ( rezervované), lebo prichodiaci si pomaly nemali kam sadnúť, keď nepatrili k žiadnemu obsadenému/rezervovanému stolu.

Kulturák sa zaplnil až je nutné povedať, že keby sa dala plocha zväčšiť nikomu by to nevadilo. Deťúrence použili tanečný parket na rôzne naháňačky, chytačky a behačky. Normálne by bolo treba v zimných mesiacoch si dať zopárkrát Deň otvorených dverí kultúrneho domu, aby tento malý drobizg sa mohol popreháňať po kultúrnom. Netreba nič : len pár rodičov, ktorí budú mať dozor a vybavené. Deti ako je vidieť sa zabavia najlepšie samé.

Na vystúpenie folklórneho súboru Tulipán sa všetci tešili a ani tentokrát ich radosť nebola daromná. Najprv však bolo ceremoniálne privítanie všetkých prítomných a Drahoš Hauskrecht a Hana Bánová to zvládli výborne. Folklórna skupina má tohto roku 95 výročie založenia a v decembri 2022 bol odovzdaný certifikát o zápise Ornamentu z Čataja a Veľkého Grobu do nehmotného dedičstva Slovenskej republiky. O predložení žiadosti, prevzatí a význame zapísania Ornamentu krátko hovorila za všetkých predkladateľov Jana Lantajová.

Začiatok vystúpenia Tulipánu bol v znamení práskania bičom, ktoré už dlhé roky predvádza Milan Matovič a pridali sa speváčky a speváci folklórneho súboru. Mužská časť už bola pripravená pri vchode do sály kultúrneho domu a po speve mládencov a privítaní gazdu vo fiktívnom čatajskom dome a pohostení vínom a dákou obživou sa pridali dievčatá v krojoch a nám známy text piesne „Toto je ten chodník…“ sa začal odvíjať znovu tisíckrát videný (ale stále neopozerateľný) čatajský tanec čatajských mládencov a diev v čatajskom kroji.

Na vyvýšenom pódiu sa ľahko vlnili v čatajských krojoch speváčky s podporou mužských hlasov a čatajská hudobná skupina Farkašovci v zostave husle, harmonika a basa hrala dokonale nacvičené piesne čatajského folklórneho Tulipánu. V čatajskom vystúpení nesmie chýbať naše „červené jabúčko“, ktoré skrývajú vo vačku čatajské dievčatá. Možno zopár mládencov to jabúčko aj našlo…?

Ľahko tajomná a domýšľavá pieseň „Mala som, mala som tulipán za pásom…“ je vždy emotívna a krútiace sa devy sú pohľadom pre oči a krásne dokumentujú, že treba tradície a zvyklosti zachovávať. Samozrejme, že sedliacky gazda so svojou polovičkou (verme, že si dobre vybral, keď preberal čatajské dievky pred ženbou a teraz neľutuje…) musí mladých v tanci zastaviť, lebo sa mu ich zábava nepozdáva. Je to spomienka na staré a dávne časy, keď pri dedinských tancovačkách nemohli chýbať mamy, tety a babky. Sedávali po okraji tanečného parketu a „šacovali,ohovárali, dohovárali, alebo len tak klebetili o všetkom možno, čo sa v dedine stalo a aj nestalo. A keď sa ešte všetci vykrúcajú pri slovách spievajúcich „sama som ca zavolala do stodolky, do sena…“ žiadna babka-šacovačka by neostala mĺkva a nejakého „Jana s Anču“ by určite spomenula s dosahom na všetky budúce generácie a to ani nespomenieme „chytila som vtáčka v stodole…“.

Gazdovi sa nepáči skoro nič a so svojou starou predvedie mladým „sotyš“, Dokonca ich to aj naučí tancovať a táto vtipná a pekná časť čatajského vystúpenia predznamenáva záver. Ten ako vždy nastane po tanečnom odchode tancujúcich párov s úvodnou piesňou „Toto je ten chodník…“ tentokrát miznú v chodbičke vedúcej na javisko, aby sa znovu všetci vrátili a poklonili obecenstvu. Za búrlivého potlesku to aj urobili a hlučnosť spomínanej ovácie ich dúfajme povzbudí do ďalšej práce a nacvičovania iných programov, ktoré čatajské folklórne skupiny v rôznych obdobiach svojej činnosti mali nacvičené.

Obyčajne po vystúpení nastane voľná zábava, ale tentokrát čatajskí tanečníci ostali na parkete a ponúkli záujemcom naučiť sa tanec „sotyš“ so známym textom „Ked som chodzil do školy, učil som sa litery, jeden, dva, tri, štyri, to sú moje litery…“. Učiacim sa to celkom išlo, nohy sa im hýbali obyčajne správnym smerom, horšie to už boli s číslicami a otočkami, lebo rátať do štyri každý nezvláda, to je už vyššia matematika.

Po tejto učebnej vsuvke nastalo asi hodinové čakanie na pochovávanie basy. Bolo vyplnené hudobnou produkciou Sirka Cuevée Ensemble a krátkym príhovorom „cíferanov“ z Cífera, ktorí aj zaspievali fašiangové nôty. Sirkoví hudobníci, ktorí doterigali dokonca aj cimbal, síce dobre a priam výborne hrajúci, nemohli prehlušiť prítomný dav, ktorý sa chcel konečne medzi sebou pozhovárať a tak sa štvorica hudobníkov márne snažila zaujať prítomných z Čataja, Cífera a kadejakého okolia. Niekto trošku tancoval, niekto prekrikoval za stolom hrajúcu kapelu, niekto dojedal oškvarkové cibuľové chleby, pil víno, alebo minerálku. Detiská a detičky hrali znovu naháňačky a mnohí počúvajúci prikyvovali rozprávajúcim, v pretvárke, že počujú napriek hlučnej krčmovej atmosfére, kde nebolo počuť vlastného slova, nedajbože kapelu, alebo iné hovoriace (kričiace) zdroje ľudského hlasu.

No konečne. Reálne a kedysi používané hrobárske „máry“ sa objavili pod pódiom a pripravil sa pri vchode smútočný sprievod. Tí, ktorí boli svedkami predošlých pochovávaní basy presne vedia, ako a čo bude nasledovať. Žiadne prekvapenie sa nekonalo ani tentokrát a basu nikto neukradol a úspešne ju pochovali. Je to snáď najlepší pohreb na svete a v Čataji tomu nikdy nie je inak. Predošlý dedinský gazda Milan Matovič sa prevtelil za kňaza a svojou rečou rozplakal plačky, oživil trúchliaci smútočný sprievod, ktorý mu stručne na jeho výzvy odpovedal za mohutnej podpory a reakcií publika.

Nikto nesmútil naozaj a celé divadlo sa odvíjalo v dobrej nálade, lebo všetci vedia, že staré tradície sa dnes ťažko zachovávajú a asi nikto z nás sa nebude vyhýbať chladničke v kuchyni (napchatej všakovakými dobrotami) počas pôstu, čo bude nasledovať.

Farkašovci zahrali smútočný marš a celý sprievod sa vydal na poslednú „basiu“ cestu do dverí, ktoré znamenajú východ z kultúrneho domu. Kam sa podela pochovaná basa a u koho skončila radšej ani nikto nechcel vedieť a zrejme ani nevie. Boli ste tam? Ak viete odpoveď, nechajte si ju pre seba.

Večeru však nebol koniec a Sirka Cuevée Ensemble a DJ Turcár rozprúdili veselú niekoľkohodinovú zábavu. Kto chcel tancoval, kto nie : nech nechá tak.

Ako vždy aj tentokrát zakončíme náš článok malou rekapituláciou. Celá akcia sa podľa nášho názoru vydarila a určite sobotný deň 18.2.2023 môžeme zhodnotiť na výbornú. Samozrejme nič nie je dokonalé a počasie, ktoré nemôžeme ovplyvniť nevyšlo a fašiangový sprievod sa nestretol v veľkou odozvou občanov v Čataji. Maškary a samotní zúčastnení trpeli pocitom chladu a nepriazne počasia. V kultúrnom dome už bola iná situácia a veríme, že náklady spojené s pozvaním ľudovej hudby a diskdžokeja zaplatila tržba v bare a príspevky od občanov Čataja. Niekto prispel darovaním počas sprievodu, niekto prispel pri príchode do sály kultúrneho domu.

Nedobrým neduhom kulturáku je rozmiestnenie stolov a stoličiek po stranách sály pri oknách. Stoly a stoličky sú vždy naukladané tak, že neumožňujú voľný pohyb ľudí a je priam nereálne sa dostať zo stoličky pri okne von na parket. Pritom stačí obetovať jeden-dva stoly na každej strane a dať ich trebárs k baru, alebo ich vyniesť von zo sály. Bude menej miest na sedenie pri stoloch, ale pre komfort už sediacich je to významný posun dopredu.

Už spomínaná rezervácia celých stolov (veľký počet) znemožnila sadnúť si tým, ktorí príšli neskoršie osamotene, alebo bez dohody s usporiadateľmi. Je nám jasné, že vstup je zdarma a nemá tým pádom nikto nárok na miesto, ale možno na budúce by bolo dobré na to upozorniť vopred a použiť hoci aj predaj lístkov v rámci miestenky na sedenie. Treba dodať, že počet prítomných vysoko prevyšoval počet stoličiek, ktoré boli a sú k dispozícii. Takže kto prišiel skôr sedel, kto neskôr musel stáť

No a nakoniec holé konštatovanie, ktoré sme už spomínali v našich predošlých článkoch venovaných kultúre v Čataji. Je smutné, že sála praskala vo švíkoch keď usporiadateľ pre Čatajanov urobil akciu bez platenia vstupného – zadarmo. Prišlo minimálne 250 ľudí a boli tam aj takí, ktorým by ples, ktorý poriadal Cykloklub v Čataji týždeň predtým neodhryzol z peňaženky ani z majestátu. Kde sa zrazu našlo toľko čatajského národa, ktorý sa chce baviť a tancovať?

Vysvetlenie je jednoduché : Idete vtedy ak to niekto prinesie a podá naservírované na tácke a vtedy, keď to nič nestojí. Zadarmo! Zdá sa vám to normálne?

Čatajania! Kde ste boli minule, pred týždňom? Myslíte si, že cyklistický ples bol o niečom inom? Ak áno , ste na omyle. Je to vždy iba o tom akým spôsobom sa chcete baviť a tú zábavu si v najvyššej miere robíte vo vlastnej réžii a je normálne, ak podporíte usporiadateľa zakúpením si lístka (vstupného).

Nechceme skončiť v tomto tóne a preto radi a s pocitom dobre odvedenej práce, organizácie, tanečno-speváckeho vystúpenia a v neposlednej miere zachovaním folklórnej skupiny Tulipán aj v ďalších rokoch sa dočkáme 100 rokov folklóru v Čataji. Držíme vám palce folkloristi a verte, že vás vždy budeme podporovať na našich stránkach. Náš Čataj si to zaslúži a folklórne vystúpenia z našej dediny vždy vzbudzovali obdiv a uznanie.